Vyhľadávanie
Rubriky
Články publikované v tlači
Aktuálne príspevky
 
 Najčítanejšie:
 
Prihlásenie
  login:   
  heslo:  
   

Peter KELE - autor stránky Účelom tejto stránky je predstaviť verejnosti horolezca, cestovateľa a bádateľa Františka Kele-ho, ktorý celý svoj život zasvetil poznávaniu a výskumu našej planéty, pričom zviditelňoval náš štát a národ na všetkých kontinentoch. Z týchto ciest napísal množstvo kníh a nafotil množstvo obrázkov, ktoré Vám tu zároveň chcem ukázať.

Do cechu cestovateľov vedie dlhá a namáhavá cesta
   V júni tohto roku (2007) ma telefonicky dostihla (...ach tie mobilné telefóny!) v Jánskej doline v Nízkych Tatrách redaktorka Katolíckych novín, pani Zuzana Artimová. Požiadala ma o rozhovor. O niekoľko týždňov bol uverejnený (Katolícke noviny č. 27, 8. júla 2007).
   Keď som Vás telefonicky kvôli tomuto rozhovoru kontaktovala, boli ste práve v Jánskej doline s manželkou smerujúc k Ďumbieru. Vaša pani manželka Vás sprevádzala aj na niektorých Vašich cestách a výpravách. Spoznali ste ju ako cestovateľku, alebo objavila čaro cestovateľstva práve vďaka Vám?
S manželkou som sa stretol vo Vysokých Tatrách na Zelenom plese. Bolo to v čase, keď som veru ešte nebol „rozcestovaný“... V oboch nás tlela iskierka záujmu o cestovanie a tú sme spolu rozdúchali oveľa neskôr po našom stretnutí.
Pred naším stretnutím som bol najďalej na Francúzskej Riviére a najvyššie na vrchole Mont Blancu...
Manželka so mnou navštívili mnohé exotické zákutia našej planéty. Bola so mnou na Galapágoch, na Lomboku a Bali v Indonézii, v Kapsku a na Kalahari, vo Kordilliera Mérida vo Venezuele a v doteraz len málo objavovanom súostroví Los Roces v Karibiku.
Keď si človek ako ja prečíta na internete, kde všade ste boli, od úžasu mu padne sánka. Každý v detstve sníva, že navštívi také či onaké miesta, nie všetci však svoje sny zrealizujú. Aký je Váš recept na splnenie si detských snov ako bola pre Vás napríklad návšteva ostrova Robinsona Crusoe?
Recept je pomerne jednoduchý... Riadim sa podľa rady Rudyarda Kiplinga. Známy je jeho výrok - Ak chceš uskutočniť svoj sen, musíš sa najskôr zobudiť.
Máte ešte nejaké nesplnené cestovateľské sny?
Áno, mám ich celé priehrštie. Bol by som však neskromný, keby som tvrdil že sa mi podarí všetky naplniť. Aj cestovateľ na odpočinku môže mať dobrý pocit z vedomia, že nevyčerpal všetky svoje plány. Znie to azda paradoxne, ale mňa práve taký stav napĺňa uspokojením. Pravdaže súvisí to so skutočnosťou, že som už „kus“ sveta prešiel... Zúčastnil som sa a zorganizoval vyše 70 významných výprav a ciest. Cením si najmä expedíciu na Mount Everest v roku 1984, výpravu na Severný pól v roku 1993 a prvú cestu okolo sveta na rozhraní rokov 1980 – 81 a viaceré cesty do Južnej Ameriky, Polynézie a na Madagaskar na poctu Štefánika, Kukučína a Beňovského...
Ste nesporne žijúcou legendou slovenského cestovateľstva a horolezectva. Na tatranské štíty ste začali vystupovať ako dvanásťročný, čo bolo v roku 1948. Kto Vás priviedol k láske k horám a k cestovateľstvu?
K vrchom ma priviedol môj otec, turista, horolezec, vrchár telom a dušou. V Bratislave mal obchod so športovými potrebami... po znárodnení odišiel do Tatier a dlhé roky pracoval na Zbojníckej chate. Posledné roky pred odchodom do dôchodku tam bol chatárom.
K cestovateľskej aktivite ma však priviedla geografia. Na univerzitných štúdiách som sa rozhodol, že všetko čo som počas štúdia poznal z literatúry, chcem vidieť na vlastné oči.
V rokoch 1951 – 1954 ste boli najmladším horským vodcom s právom vodiť v oblasti celých Vysokých Tatier. Koľkokrát ste prešli Tatry skrz naskrz?
Stál som na všetkých pomenovaných tatranských štítoch, kopách, ihlách... Zúčastnil som sa troch prechodov hlavného hrebeňa Vysokých Tatier. V lete aj v zime. Po prvý raz už ako šestnásťročný ročný. Naposledy som vystúpil na niektoré tatranské štíty vlani... Chystám sa aj tento rok. „Skrz naskrz“ som však pochodil aj naše slovenské Karpaty. Hoci som z Bratislavy, od sútoku Dunaja a Moravy prešiel Západné Karpaty viac razy. Raz dokonca na lyžiach – až do Kurovského sedla nad Bardejovom. Mám však ešte rezervu... Tak napríklad len vlani som vystúpil na vrch Busov nad Cígeľkou, alebo na Šimonku v Slánskych vrchoch.
Z Bratislavy som rád chodil „peši“ k otcovi na Zbojnícku chatu vo Veľkej Studenej doline. Samozrejme posledná etapa cesty viedla cez Gerlachovský štít.
V jednej zo svojich kníh rozoberáte, ako si treba cestu vysnívať, pripraviť a realizovať, ale aj to, akých chýb sa cestovatelia dopúšťajú a ako sa im vyvarovať. Ktoré sú hlavné a najčastejšie chyby cestovateľov?
Vysokokvalifikovaný cestovatelia sa zvyčajne už osobných chýb nedopúšťajú... Azda za veľké nebezpečenstvo možno považovať, rutinu, ktorá sa spája s hazardom. Chybou je preceňovanie vlastných síl a možností.
Hovorí sa, kto nezažil, nevie, ako a prečo. Aj Vy ste sa teda dopustili týchto chýb alebo ste si brali ponaučenie z chýb iných?
Chyby som si nemohol dovoliť. V súvislostiach o ktorých hovoríme jestvuje ešte jedna kategória – nepredvídané udalosti. A práve tam cestovateľ musí preukázať svoje „majstrovstvo“...
Motto v mojej knihe Na hrane znie... „Cestovateľská skúsenosť nie je nič iné, ako schopnosť ísť znovu a znovu v ústrety novým, nepredvídaným problémom.“
Niektorí ľudia iba cestujú na dovolenku. V čom sa líši dovolenkár od cestovateľa?
Ľudia, ktorí sa pohybujú po planéte Zem sa delia na dve základné skupiny – sú to cestujúci (dovolenkári, zväčša klienti cestovných kancelárií) a cestovatelia. Cestovateľ by mal mať jasný a zmysluplný cieľ a musí po sebe zanechať „stopu“... Hovorím o kategórii cestovateľov, ktorých cestovanie je „remeslo“...
Cestovateľstvo kedysi predstavovalo nefalšovanú romantiku. Dnes sa však romantika vytráca aj z tejto sféry, zdá sa, že ľudia, ak majú dostatok peňazí, sa môžu dostať kamkoľvek. A tak sa menia tisíce turistov v honbe za dobrodružstvom na kvázi cestovateľov. Aj Vám sa zdá, že sa svet zmenšuje a romantiky v cestovaní ubúda?
Ktosi povedal, že v súvislosti s rozvojom leteckej dopravy a iných rýchlych druhov prepravy sa svet stáva menším a cestovanie nudnejšie. Azda na tom niečo je... Keď som bol v roku 1981 po prvý raz na Tahiti, cítil som silný náboj romantizmu. Na ostrove bolo menej ľudí a na cestách sa dalo jazdiť aj na bicykli. Naposledy som bol na Tahiti minulý november a veru na hlavná pobrežná cesta bola často tak preplnená autami, že som sa cítil ako v čase rannej špičky na ceste z Dúbravky na Patrónku v Bratislave. Veru, z Tahiti sa romantika presunula na iné ostrovy v „okolí“...
Môžem sa zo dňa na deň stať cestovateľom, ak si kúpim letenku niekam ďaleko, zbalím pas, kreditku a nahádžem nejaké veci do batoha?
Rozhodne nie, k tomu aby sme vstúpili do cechu cestovateľov vedie dlhá namáhavá cesta... tak, ako v každej inej činnosti... V mojej už spomínanej knihe „Na hrane“, ktorej podtitul znie „77 rád ako sa stať cestovateľom“ rozoberám aj otázku príprav na cestu.
Čo Vám v cestovateľskom batohu nikdy nesmelo chýbať?
Rozosmiala ma jedna naša priateľka, ktorá mi po prečítaní knihy Na hrane povedala: „Chýba tam rada 78!“ ... „Ktorá,“ spýtal som sa. Rada 78 by podľa nej mala znieť: „Čo nemám (myslí sa so sebou na ceste, na výprave) – nepotrebujem.“

Nosíte na cesty aj ruženec, modlitebnú knižku, malú Bibliu...?
Nosím si so sebou obrázok svätého Františka z Asisi.
Nosím si so sebou aj fotografie najbližších, medzi ktorými nechýbajú starí rodičia. Tak sa moje staré mamy (jedna z Horných Obdokoviec, druhá z Bintu) dostali so mnou do Antarktídy, moja mamička na Severný pól a starý otec Ondrej na vrchol Aconcagui.
Jedna z Vašich kníh nesie meno po krásnom vodopáde Rieka padajúca z neba. Keďže tento rozhovor robíme pre Katolícke noviny, nedá mi nespýtať sa, či človek, pozerajúci sa zblízka na toľkú krásu, vníma plnšie a hlbšie mocnú ruku Božského Stvoriteľa?
Som presvedčený že ten, kto ešte len hľadá cestu k Bohu, v objatí prírody si cestu k hlbokej viere skracuje... Rovnako kto vystupuje do vyšších nadmorských polôh má šancu hlbšie vnímať dielo Stvoriteľa.
Okrem množstva iných ciest ste podnikli aj cesty okolo sveta. Ako dlho dopredu treba takúto dlhú a rozsiahlu cestu plánovať, na koho všetkého sa treba obrátiť a čo všetko treba vybaviť?
Veľké cesty pripravujem asi rok. V súčasnosti v čase elektronickej pošty a vďaka internetu je všetko oveľa jednoduchšie a rýchlejšie. Cez internet sa dajú vybaviť rôzne povolenia, rezervovať autá, lietadla.... Veľmi zjednodušuje pohyb po planéte skutočnosť, že do väčšiny krajín sveta nepotrebujeme vstupné víza.
Boli ste niekedy v situácii, že ste si mysleli, že sa domov živý a zdravý nevrátite?
Na cestách je človek v neustálom nebezpečenstve. Vo vrchoch je to veľké objektívne nebezpečenstvo (náhla zmena počasia, lavíny...).
V civilizovaných oblastiach číha nebezpečenstvo aj zo strany ľudí. Najmä v preľudnených miestach. Čím človek prenikne hlbšie do menej obývaných oblastí a čím vyššie vystúpi vo vysokých pohoriach – tým sa stretáva síce s chudobnejšími ľuďmi, ale s ľuďmi, ktorí sú bližšie k čistej, pramenistej vode...
Kto, čo dáva cestovateľovi silu cestovať a prežiť aj v absolútne atypických podmienkach?
V mojom prípade všetko závisí od prípravy. Jednu zimu mi ako malému chlapcovi dovolili rodičia spať na balkóne (samozrejme v spacom vaku...). Získal som istotu, že k tomu, aby som sa vyspal nepotrebujem posteľ a perinu... Dlhé trasy som za mladi behával (lesný beh), jazdil na bicykli a behal na lyžiach bez toho, aby som si so sebou bral jedlo... Môj organizmu sa presvedčil, že môže bez prísunu kalórií vydržať aj dva – tri dni... Osvojiť si návyky, ktoré súvisia so „stratou pohodlia“ - je ďalším cestovateľským predpokladom k dosiahnutiu pokojného prežitia útrap na cestách.
Sklenená plastika Arktický kvet od Jána Zoričáka skončila podľa želania autora na Severnom póle, v Polynézii ste inštalovali pamätné tabule ako poctu M. R. Štefánika. Nechali ste niekedy niečo svoje na nejakom vrchole, respektíve v cestovateľskom cieli?
Nie, na vrcholoch nenechávam nič. Naopak z vrcholov si zvyčajne odnášam na pamiatku nejaký kamienok... Stopy po cestovateľských aktivitách zanechávam pri podujatiach, ktoré som uskutočnil na poctu našich veľkých krajanov. Dve pamätné dosky sme s priateľmi umiestnili na Tahiti a na Vavau, kde Milan R. Štefánik ako astronóm pôsobil v rokoch 1910, resp. 1911. Pamätnú dosku sme odhalili aj v Chamonix pod Mont Blancom, a bustu tohto velikána v observatóriu v hlavnom meste Ekvádoru v Quite. Dva umelecké artefakty sme ako dar priniesli pri 140 výročí narodenia Martina Kukučína do Museo Regional de Magallanes v Punta Arenas, ktorý tu pôsobil v rokoch 1908 až 1922 a stal jednou z najvýznamnejších osobností v dejinách v Patagónii. S pamätnou doskou sme sa vydali aj po stopách Mórica Beňovského na Madagaskar.
Keď človek počuje, že niekto z jeho známych zomrel, väčšinou sa pomodlí za pokoj pre jeho dušu. Modlíte sa aj Vy za tragicky zosnulých horolezcov, cestovateľov?
Modlitba je ten najvhodnejší spôsob ako sa rozlúčiť s priateľmi z vrchov alebo z ciest. Bez ohľadu na to ako zomrie.
Za socialistického režimu Vám cestovateľské plány neraz skrížila štátna moc, respektíve neprajníci. Niekdajší predseda horolezeckého zväzu Vám, keď ste žiadali o zapožičanie kyslíkových bômb, odkázal, aby ste si ich požičali od potápačov. Novozélandské bezpečnostné orgány Vás považovali za potenciálnych špiónov. Námestník ministra zahraničných vecí v bývalej ČSSR sa obával vplyvu imperialistickej ideológie na Vašu výpravu na Antarktídu. Ako sa s odstupom času pozeráte na tieto tragikomické situácie?
Skutočne najväčšie „problémy“ som mal len s Antarktídou... Predstavte si, dostal som pozvanie od vlády USA na návštevu vedeckej základne na Južnom póle a „ktosi“ sa bál o moje „ideologické zdravie“! Nakoniec z cesty vzhľadom postoju našich úradov zišlo. Do Antarktídy som sa dostal až v roku 2000.
Priznám sa však, že som mal v podstate šťastie a bolo mi umožnené cestovať oveľa voľnejšie, ako bolo v tom čase zvykom. Navyše nikto nepodmieňoval moje cesty do zahraničia aktivitou, ktorá by bola nezlučiteľná s etikou, morálkou, alebo s mojim osobným filozofickým presvedčením. Nemal som však nikdy istotu, že to tak bude aj pri realizácii najbližšej a ďalších ciest... Často som šiel z výpravy na výpravu len preto, že som sa bál, že to bude moja posledná cesta. Niektoré výpravy som preto aj málo zdokumentoval, alebo nedostatočne literárne spracoval.
Zrátali ste už koľko rokov svojho života ste vlastne precestovali, myslím, keď zrátate dĺžku všetkých výprav dokopy?
Dobre zrátaný čas, ktorý som bol na cestách má moja manželka... Pri oslave striebornej svadby mi pripomenula, že o striebornej svadbe nemôže byť „ani reč,“ pretože som bol na cestách 7 rokov, 4 mesiace a niekoľko dní! O chvíľu budeme oslavovať zlatú svadbu... a veru k tým 7 rokom pribudli ďalšie....
Vediete si cestovateľský denník, respektíve plánujete napísať pamäti?
Na každej ceste si píšem denník. Nie som však príliš dôsledný, za čo trpím pri písaní kníh a musím potom pracne hľadať nezachytené informácie v literatúre. Keď cestujem s manželkou, spolieham sa najmä na jej precízne záznamy. Keď mám čas a dosť energie snažím sa v denníkoch udržať dve roviny. Rovinu technických záznamov a rovinu pocitovú.
Keďže sa ešte nechystám do cestovateľského dôchodku, o pamätiach neuvažujem. Spomienky na cesty, moje filozofické názory na cestovanie a moje skúsenosti z cestovania je možné nájsť v dvoch publikáciách –- v knihe rozhovorov „Návraty odchodov“ a v knihe „Na hrane“... ale aj v knihe „Moje dotyky s Everestom“.
Keď sa povie dovolenka, väčšina ľudí si vybaví ničnerobenie a leňošenie na pláži, prípadne nejaký fakultatívny výlet po miestnych pamiatkach. Ako vlastne dovolenkuje cestovateľ ako Vy?
Niektoré „ľahšie“ cesty a výpravy vnímam ako relax. Napríklad v apríli som precestoval s dvomi priateľmi naprieč Spojenými štátmi z Floridy cez New Orleans do San Franciska a Los Angeles. Motívom bolo fotografovanie v národných parkov. Pre mnohých by to bola namáhavá cesta – pre mňa a mojich priateľov do bola pekná „dovolenka“...
Najradšej však „dovolenkujem“ v našich vrchoch a podnikám náročné turistické podujatia, alebo si oddýchnem na ľahšej horolezeckej túre. Som šťastný, keď ma doprevádza niekto z rodiny. Často leziem s dcérou Taťjanou, alebo s vnukom Michalom. V minulosti ma doprevádzala na tatranské vrcholy manželka Ľudmila. Stála so mnou nie len na desiatkach tatranských štítov, na desiatkach karpatských vrchoch ale aj na alpských „kopcoch“. Najradšej spomína na výstup na Grand Paradiso, vysoké cez 4000 metrov.
Posledné roky mi však dobre robia – spolu s manželkou - aj kratšie pobyty pri mori...

Publikované:  11.07.2007 v rubrike   Články publikované v tlači.
Diskusia: pridaj príspevok
Autor:  Peter Kele  - webmaster
Náhľad článku pre tlač

 
Od Kriváňa
František KELE - horolezec, cestovate a spisovateľ
po Everest
Stránka Pavla Barábša
 
« February 2020 »
Ned Pon Uto Str Štv Pia Sob
            1
2345678
9101112131415
16171819202122
23242526272829
Aktualizované: 09.02.2020     Napíš e-mail:  autorovi stránky