Vyhľadávanie
Rubriky
Články publikované v tlači
Aktuálne príspevky
 
 Najčítanejšie:
 
Prihlásenie
  login:   
  heslo:  
   

Peter KELE - autor stránky Účelom tejto stránky je predstaviť verejnosti horolezca, cestovateľa a bádateľa Františka Kele-ho, ktorý celý svoj život zasvetil poznávaniu a výskumu našej planéty, pričom zviditelňoval náš štát a národ na všetkých kontinentoch. Z týchto ciest napísal množstvo kníh a nafotil množstvo obrázkov, ktoré Vám tu zároveň chcem ukázať.

Pred dvadsiatimi piatimi rokmi Slováci vystúpili na Mount Everest - Na vrchole stáli traja
   Človeku sa nechce veriť, no je tomu už dvadsaťpäť rokov, čo prví Slováci vystúpili na najvyšší bod Zeme, aj keď Zoltán Demjan a Jozef Psotka na Mount Everest vtedy ešte vyniesli česko-slovenskú vlajku. Žiaľ, ten druhý sa už domov nevrátil...
   Človeku sa nechce veriť, no je tomu už dvadsaťpäť rokov, čo prví Slováci vystúpili na najvyšší bod Zeme, aj keď Zoltán Demjan a Jozef Psotka na Mount Everest vtedy ešte vyniesli česko-slovenskú vlajku. Žiaľ, ten druhý sa už domov nevrátil...
Sagarmatha, Bohyňa nebies,ako horu volajú Nepálčania, či Čomolungma, Bohyňa Matka Zeme, ktorej meno so zbožnou úctou vyslovujú Tibeťania, zďaleka nie je najkrajší „kopec“, a predsa mu nemožno uprieť magičnosť. Veď stáť vo výške 8 848 metrov vám zaručuje, že nič vyššie už na svete nemôžete dosiahnuť.
Tá hora láka. Veľmi láka.
Lákala aj Fera Keleho, keď bol ešte chlapčaťom a otec mu rozprával o ďalekých horách, po ktorých smú siahnuť iba tí najsilnejší. Chcel takým byť a usilovne na tom pracoval. V štrnástich dokázal zopakovať klasické prvovýstupy tatranských horolezeckých legiend, v šestnástich už bol členom reprezentačného družstva, no ešte rok predtým sa stal najmladším horským vodcom v našej histórii.
Otvorila sa mu cesta aj do svetových veľhôr. Tam mu, ako sám vraví, bolo prvý raz dopriate dotknúť sa Everestu. Pod Aquille Blatiére sa vtedy zviazal lanom so svojim idolom – švajčiarskym horolezcom Raymondom Lambertom, ktorý sa pár rokov predtým vrátil z najvyššej hory sveta. Nepodarilo sa mu dostať až na vrchol. Dosiahol však výšku 8 610 metrov - nikdy predtým sa ľudská bytosť nedostala tak vysoko. Písal sa rok 1952. Na Hillaryho a Norkeya musel Everest čakať ešte rok.
Milión prekážok
V sedemdesiatom prvom, keď sa Kele pokúsil zorganizovať prvú expedíciu pod najvyššiu horu sveta, mal už s lezením bohaté skúsenosti – tvorilo ich najmenej päťsto odvážnych výstupov v Tatrách (z toho tretinu zimných), pol stovky prvovýstupov a deväťdesiat sóloviek. Poznal Alpy, bol už na Pamíre, v Hindukúši, v Karakorame, ale i v Afrike. Dnes sa to zdá neuveriteľné, ale v čase, keď bolo doslova hriechom preliezť čo i len na poľskú stranu Tatier, sa odrazu traja šialenci vybrali do nepálskeho hlavného mesta vybavovať povolenie k expedícii na Mount Everest. Na vyše jedenásťtisíckilometrovú cestu z Bratislavy do Káthmandú vyštartovali tisídvestotrojkou (staré sanitky) a samozrejme, mienili sa ňou aj vrátiť. Keď sa to vo výrobnej fabrike dozvedeli, prinútili vodiča podpísať vyhlásenie, v ktorom vraj berie na vedomie, že „voz je určený len na prepravu pečiva a zeleniny po meste...“
„Do Káthmandú sme sa dostali, ba aj naspäť,“ spomína František Kele s úsmevom, ale i so smútkom. „No povolenie úradov sa nám nepodarilo získať.“ On, ale i ďalší českí a slovenskí horolezci tak museli čakať. Ale nezaháľali – svedčia o tom ich sólové i expedičné úspechy na najvýznamnejších štítoch sveta.
Nebola náhoda, že na jednu vedeckú výpravu sa dostal aj RNDr. Kele – teraz už ako člen Sekcie pre výskum vysokých pohorí a expedičnú činnosť SAV. Horolezci sa pokúšali o prvovýstup západnou stenou jedného z najkrajších vrcholov sveta, ktorým je Fitz Roy. A tam opäť začali kuť plány o Evereste.
Bolo by zbytočné písať o ťažkostiach, peripetiách a priam neskutočných problémoch, ktoré sa chlapom z budúcej himalájskej expedície stavali do cesty. Vtedajšia federálna telovýchova akoby našim neverila. Možno nechcela riskovať blamáž, no jedno je isté – projekt nepodporila. Kele však dokázal presvedčiť Slovenskú akadémiu vied, aby zorganizovala vedeckú výpravu, ktorej cieľom bude preskúmať najvyššie horstvo sveta, konkrétne Národný park Sagarmatha. Bolo treba vybrať kvalitných horolezcov, poveriť ich tisíckami mravenčích úloh, nazhromaždiť potraviny, výstroj, no najmä peniaze. Na cestu, na letenky, na povolenie, na mzdy a odmeny Šerpom a nosičom – veď deväť ton materiálu do základného tábora nieslo dvestoosemdesiat ľudí, na poslednom úseku dokonca jaky.
Problémom bolo, že hora už bola na niekoľko rokov „obsadená“ – barasa´b musel teda presvedčiť nepálske ministerstvo, aby mu dalo mimoriadne povolenie. To však bolo podmienené súhlasom žiadateľov, ktorí už boli úspešní – jedným slovom, Kele musel mať železné nervy, neuveriteľné konexie a obrovskú kopu šťastia.
Juzek sa nevrátil
Večer 14. októbra Zolo Demjan do vysielačky oznámil, že ráno sa s Jožom Psotkom a Šerpom Ang Ritom pokúsia o vrchol.Celý deň bolo ticho, až neskoro popoludní sa v éteri ozval šum. Bolo 15. októbra, pätnásť minút po pätnástej hodine. Naši boli hore. Všetci traja. V tábore zavládla neopísateľná radosť. Nik netušil, že bude trvať tak krátko...
Najskúsenejší z trojice, Psotka, poslal Zola prešľapávať stopu. S Angom sa pomaly pobrali za ním. Ráno však z druhého tábora hlásili, že sa vrátil iba Demjan – vysilený, až o jednej v noci. V o nič lepšom stave neprišiel ani Šerpa, ten sa objavil až pred ôsmou ráno. Juzek vraj ostal bivakovať v Južnom sedle.
„Okamžite som začal organizovať záchranné družstvá,“ vracia sa do napätých okamihov pán Kele. „Prvý k nemu dorazil Jožo Just.“ Muselo to byť preň zdrcujúce. Pár dní predtým mal už vrchol takmer na dosah – počasie ho však prinútilo zísť. Začal opäť drieť, makal, v ten deň mal vystúpiť z trojky do päťky a znova sa pokúsiť... A teraz objímal mŕtveho kamaráta, ktorému už nemohol pomôcť. Dvaja Jožovia v ten deň s Everestom prehrali. Jeden z nich navždy.
Ang Rita, ktorý od Juzeka odchádzal posledný, neskôr vedúcemu výpravy povedal: „Mister Psotka bol veľký horolezec. Počul som o ňom skôr, než som ho stretol. Čo potreboval? Energiu, teplý nápoj, možno viac kyslíka. Mohol som mu to poskytnúť? Nie! Ja som potreboval to isté. Mal som si k nemu čupnúť a čakať? Pomohol by som mu tým?“ Cítil, že pomôcť mu môže len tak, ak niečo podnikne. Ale najprv sa sám musí dostať k ostatným.
František Kele mal ešte niekoľko rokov na krku obvinenia zo zavinenia Psotkovej smrti. „Vzdal by som sa vedenia výpravy,“ dodáva, „vzdal by som sa aj toho kúska slávy, čo sa ma, aj keď len okrajovo, dotkla, keby mi niekto vopred zaručil, že s vrátime všetci – aj s Juzekom.“

Pre Slovenku napísal Ján Greš, október 2009
(Skrátené.)

Publikované:  11.10.2009 v rubrike   Články publikované v tlači.
Diskusia: pridaj príspevok
Autor:  Peter Kele  - webmaster
Náhľad článku pre tlač

 
Od Kriváňa
František KELE - horolezec, cestovate a spisovateľ
po Everest
Stránka Pavla Barábša
 
« February 2020 »
Ned Pon Uto Str Štv Pia Sob
            1
2345678
9101112131415
16171819202122
23242526272829
Aktualizované: 09.02.2020     Napíš e-mail:  autorovi stránky